Vítám Vás...
na info stránkách - JaNo Kukučka...

dnes je 22.11.2017 svátek má Cecílie

aktuálně

Don´t you understand? No problem. Just one click bellow the text and you can choose the language of the website and a few seconds later you will see the translation in your chosen language.

NOVÉ!!! - Rychlá navigace
vyberte na co se chcete rychle podívat a stránky Vás tam přímo a bez dalšího zbytečného klikání přesunou.


NOVÉ!!! - Fota dle času
Nyní již nemusíte pátrat co nového pribylo ve fotobance. O vše se za Vás postará systém. Stačí kliknout na NEJNOVĚJŠÍ FOTA a můžete se posouvat časem...

Zaregistrujte se na server
Upravte si existující profil
Upravte si nastavení odběrů

Novinka - cestopis Lotyšsko!!!

Vítejte na stránkách Jána Kukučky...

Jsem rád, že Vaše kroky zamířily právě sem. Pokud se ptáte jestli JE TO ON? Tak pokud hledáte někoho z městečka Stará Turá na Slovensku nebo z Brna v ČR, tak je to on ;) V případě, že jste se sem dostal(a)za fotkama, přeji snáď příjemné pokoukání v sekci Fotobanka, případně se teším na setkání s Váma při focení. Setkat se můžeme, ale jen pokud někde právě necestuji (a nefotím). Kde jsem byl a jak to tam vypadá slovem i obrazem naleznete v sekci Cestování. Kromě již popsaných věcí Vám můžu i poradit. Například jak jednoduše vytvořít obdobní stránky...a podstatně víc věcí z oblasti IT,reklamy a marketingu...sekce Poradenství.



Foto - Už jsem v chomoutu...

Jaké bude počasí?


Anketa

Proč jsi přišel na www.kukucka.cz

Fotografování
1 57
Cestování
2 39
Blog
3 1
Jen tak se mrknout na kamarádovy stránky
4 24
Nevím, najednou jsem tady
5 34
Počet hlasujících: 155 

SLOVENSKO - Přechod Nízkých Tater - 3.den


24.03.2009
 pošli na vybrali.sme.sk

Streda 6.8.2008 - Útulňa pod Chabencom (1630 m) - Veľká Chochuľa (1753 m) - Donovaly (980m)
Dĺžka: 24,5 km - Počasie: jasno – teplo Štart/cieľ: 9:00 – 18:00 (9 hodín) Mapa: 7 hodín čistý čas Stúpanie: 990 m - Klesanie: 1845 m

5:00
Vstávam na fotenie, celkom som zničený po včerajšej akcii bororo. Vonku stretám Toma a ten sa usmieva pod fúzy, vie ako mi dnes bude... No čo, bolo veselo...a aj bude, tých 25 km bude krutých. Skôr tie prvé dve hodiny, dokedy tie ihličia z borovičky budem vypocovať z tela. Dávam si vodu a čakám na východ. Chatárik už je kuchárik. Niekto vyráža skoro, chce sa najesť, Tomáš im chystá jedlo. Zlatí sú, ako som vravel. Mne ale šťastie nepraje, prichádzajú mraky, zakryjú všetko a je po fotení. Idem dospávať...

8:00
Dajaký fagan huláka: Budíček!!! Mám chuť ho poslať niekam, zo spacáku sa mi fakt nechce. Keď vidím Toma, tak musím. On je tu pánom, on je tu „vedúci zájazdu“. Rýchlosťou turbo slimáka leziem von. Stretávam ľudí, čo si ma z večera pamätajú veselšieho, a usmievajú sa. Neposexovaný sused sa baví na tom, ako som zvesela pochrapkával a je to pohodový chlapík. Preberáme sa, začíname baliť. Ranný čaj si dávame okolo pol 9, keď už tak dve tretiny kolegov vyrazili na hrebeň. Najsamlepšia chatárka nám dáva ešte ochutnať špecialitku, čo si varí pre seba – praženicu s hubou spoza chaty. Obom sa nám na ksichtíkoch pri požívaní dobroty objavujú známky slasti. Nadchádza dlhé lúčenie, posledné fotky, pre nás nezvykle rýchle opustenie perfektných ľudí, čo sa starajú o chatu a nás ľudí s batohmi v horách. Pre nich je to asi štandardné ráno ako desiatky iných. Večer sem prídeme, ráno odchádzame – my turisti.



Presne po hodine šliapeme kosodrevinou, spievajúc, a tým plašiac macka- úplné nezmysly. Najskôr vidíme uváľanú trávu, potom ešte hov..sko veľké ako od medveďa, čo ozaj neveští nič dobrého. Ešte aj keď o niekoľko minút po „objave“ šliapeme prvú časť cesty na Chochuľu- na vrch Košarisko, tak spievame a frčíme jedna radosť. Macko je dobrá motivácia zamakať, i keď už síl niet. Hore vieme, že to najhoršie máme za sebou (macka aj hnusné stúpanie) a smerujeme za Chochčou.

9:00
Štartujeme. Tempo je pozvoľné, ale ideme systematicky. Výstup od chaty na hrebeň je otázka 11-minútového zamakania. Potom už cesta plynie rýchlo. Stretáme prvú kosodrevinu po čase. Dlho tu bol len kameň a tráva. Za hodinku sme svižným tempom v sedle. Vyšliapeme prekvapivo rýchlo 100-metrové prevýšenie na Latiborskú hoľu (za 18 minút) a dávame si pod ňou pauzu asi 30 minút na jedlo a pitie. Keďže fúka dosť silný a studený vietor, tak obetujeme výhľady z vrcholku a „jedáleň“ rozkladáme na záveternej strane kopca. Vidíme len južnú časť, ale i tak sa kocháme krásou prírody, jeme, pijeme, oddychujeme. Mne je už skvelo, po dvoch hodinách ani neviem, že bola včera veselá „večeronoc“. Ale v diaľke sa ale týči niečo, čo nám poriadne naháňa strach. Chochuľa. Vidíme vysoko nad nami v diaľke ozrutu, na ktorú sa nám po dvoch dňoch túry fakt už nechce s dvadsiatkou na chrbte. Okrem toho vieme, že na nás možno čaká obyvateľ tohto priestoru, akýsi pán Tatier – macko. Chýba tak hodina do miesta, kde ho včera videl Poliak, čo s nami posedel a pohovoril na chate. Jeho veta, s úsmevom na tvári: “videl som cestou macka, bol tak 10 m odo mňa, ale zľakol a utiekol“, ma stále desí. On bol skoro smutný, že sa s ním ešte nevyfotil!! Keď mám pravdu povedať, rád by som ho tiež videl. Poliaka nie, macka áno. Ale na stráni 500 metrov ďaleko a bez možnosti, aby sa dostal k nám. Nasadiť teleobjektív a stláčať spúšť. Áno, to by sa mi páčilo.

12:45
Chochuľa dobitá!! Myslíme, že to najhoršie je za nami. Ľaháme si do trávy, vyzliekame prepotené veci. Ja pobehujem a špekulujem, ako čo pofotiť. Ďalší, čo sem už dorazili odpočívajú. Vegetíme skoro tri štvrte hodiny, dobíjame baterky, ako to len ide. Dobehli sme aj skupinu, čo išla pred nami z chaty o celú hodinu. Studený vietor, ale nádherné slniečko nás núti zase si navliecť spotené veci a vyraziť. Naša predstava je jasná, ešte kúsok a sme na Donovaloch. Cítim smútok aj radosť. Smútok z toho, že už budeme len klesať a klesať. To znamená krok za krokom opúšťať túto krásu. Nechce sa mi odtiaľto. Je tu nádherne, sú tu výborný ľudia, je tu príjemná teplota. Dole je 30°C a neobmedzené množstvo blbcov, smog...náš svet...



Z Veľkej Chochule sa zhupneme na Malú Chochču. Celkom ma ten zhup prekvapuje stúpaním. Prichádza asi posledná obava - zostup dole. 1120 metrov nadmorskej výšky po kameňoch po troch dňoch šliapania a ja s boľavým jedným kolenom, Soňa s oboma. Vieme, že to nebude veselé a časy na tabuľkách si môžeme násobiť troma. Bude to bolestné opustenie hrebeňa.

Zostup je nekonečný, po dlhom úseku v kosodrevine sa ocitáme v lese, ale to nie je stále konečná zostupu. Po dlhom čase sa objavuje lúčka pod Kozím chrbtom. Kopec Kozí chrbát, ktorý je pred nami, nám v tomto momente pripomína balvan vhodený do cesty. Nechce sa nám naň a zase dole. I keď sme si vraveli, že prejdeme všetky končiare na trase, zostup nám dal zabrať viac, ako sme čakali. Prvýkrát vzdávame výstup na vrchol a ideme okolo kopca. Poriadne sa osviežime pri potôčiku, ktorý tu zurčí priamo pri chodníčku a vchádzame na lúky a do tepla. Hore bolo po celý čas chladno. Prvé dva dni okolo 14°C a dnes už vďaka minimálnej oblačnosti o trocha viac. Ale i tak nie 30-32 °C ako dole v 500 m n.v. Teplučko je už v tisícovke. Potíme sa ako „jazzmeni“. V diaľke konečne vidíme Donovaly. Bohužiaľ len okom v reále, ale už nie na mape. Tá je tlačená tak, aby zarobili na turistoch čo najviac, a tak prvá časť hrebeňovky je na jednej mape a druhá časť na druhej a Donovaly ani na jednej. Len drobný odkaz na okraji mapy vraví 4,5 km. Ani kôň sa však nevyzná v tom, ako sa pôjde. Tabuľky zničili vandali, mapy niet...

Donovaly vidíme už skoro za rohom a myslíme, že sme už kúsok od konečnej. Bez mapy a v zle značenom teréne sme sa prepočítali, ešte skoro 2 hodiny šliapeme príšerne zdevastovaným lesom, barinami. Je to veľmi smutný pohľad po tej kráse na vrcholkoch hor, človeka až bolia oči, ako drevorubači dokážu spustošiť prírodu. Posledný kúsok, začína už asfalt... a sme konečne na Donovaloch. Skrátime si posledný kilometer po zjazdovke a vysušení, spotení, smradľaví, spálení, ale absolútne šťastní a spokojní sedíme a čakáme na autobus do Banskej Bystrice.

To, čo sme za tieto tri dni zažili mi dalo do života viac ako rok či dva v „normálnej“ spoločnosti. Že som si dobil baterky v tele a duši je jasné. Tiež bolo skvelé zistiť, že podobní ľudia, čo majú radi prírodu a túry, nevymierajú. Bolo fantastické ich stretnúť na chodníku, večer s nimi pohovoriť na chatách. Tiež bolo výborné to, ako človek spoznáva sám seba, ako sa vyhecuje, aj keď už nevládze, ako sa rýchlo učí hospodáriť so silami, ako si opäť pripomenie, akú moc a silu má príroda a počasie. Nízke Tatry, ďakujem!

Bookmark and Share


KomentářeČlánek zatím nebyl komentován

Pouze registrovaní uživatelé mohou přidat komentář. Prosím přihlašte se nebo se zaregistrujte.

Poslední aktualizace 18.03.2015 09:56:00 stránky tvořeny pomocí systému WPublisher (C)1999-2017 Všechna práva vyhrazena.